Snom som kedysi neprikladala dôležitosť. Odjakživa sa mi snívalo a vždy to bolo pestré a zážitkové, často som si ráno pamätala do detailov to, čo som si odsnívala. Vrcholom môjho snenia bol sen, keď som sa ocitla v cukrárni. Okrem toho, že som v ňom objavila úžasné zákusky a torty, som cítila aj ich sladkú vôňu. Jeden psychológ mi neskôr povedal, že je to najvyššia forma snenia a je málo ľudí, ktorí toto majú. Celkom ma to zaujalo.

Sny si často viem rozanalyzovať. Toto sa mi snívalo preto, lebo...jeden čas som pred spaním nemohla nazrieť do Facebooku. Rozrušili ma fotky týraných psov, chorých detí a podobne, bola som v tom čase asi príliš senzitívna na podobné obrázky, ktoré sa mi potom pretavili do snov. Ale nie o tom som chcela.

Minulú noc sa mi totiž sníval sen, ktorý súvisí s mojou prácou. Robievam rozhovory s architektmi, hercami, známymi aj neznámejšími ľuďmi, ktorí rozhodne majú čo povedať. Snívalo sa mi, že som robila rozhovor s islandskou architektkou, ktorá ma pozvala k sebe domov. Jej rukopisom boli farby. Presviedčala ma, že by sme mali do interiéru vniesť všetky farby dúhy, musí to však mať svoje striktné pravidlá. Jej teóriou bolo, že bežný deň a teda aktívnu časť dňa trávime v „sivej zóne“ kancelárií, presúvame sa cez sivé mestá, sme nútení toto sivé, chladné a neosobné vonkajšie prostredie vnímať a vstrebávať. Preto by vraj naša domácnosť mala hýriť farbami tak, aby nám tento koncept vyvolával radosť. Architektka, škoda, že meno si nepamätám, bola to však nízka, éterická bytosť s neskutočnou energiou a nadšením pre svoje návrhy, pôsobila úplne presvedčivo. Celý jej dom bol dispozične strohý, jednoposchodový. Úplne jednoduchý obdĺžnikový pôdorys. Všetky miestnosti boli priechodné a všade boli na zemi koberce. Tie boli jednofarebné, zato však v pestrých farbách a každej miestnosti dominovala jedna z nich. V každej sa však našli prvky dúhy v naozaj očarujúcej kombinácii a detailoch, ktoré ma nútili zaznamenať každý. Plynulé prechody boli tiež zaujímavé tým, že niektoré miestnosti boli zapustené nižšie, iné vybiehali nad susediace. Žiadne schody, iba akési rampy, takže aj bezbariérovosť bola dodržaná. Pocit z farieb by som prirovnala k pestrosti Afriky, kde sme dlhodobo žili. Ten pocit radosti z naozaj chutnej zmesi a kombinácie, ktorá na chvíľu rozjasá dušu. U mňa sú v reálnom živote tieto pocity veľmi silné.

Všetko som jej to uverila a ten sen bol natoľko inšpiratívny, že som mala potrebu ho zaznamenať. Niekde by sme si tú pestrosť zrejme mali  živote uchovať. Možno stačí len malý kútik s pestrofarebnými lampiónmi, či malý kútik na čítanie, kde by sme tie farby dúhy mohli nechať pôsobiť na našu dušu. Je to však veľmi, veľmi individuálne. Myslím si však, že to stojí za pokus! Možno sa tak pomyselne vrátiť do svojej detskej izby a užiť si trochu radosti.

Majte pestrofarebný deň, priatelia!